Album Tank

Desat rokov po vydani Fact & Fiction rozsiruju ADF svoju diskografiu o piaty studiovy album Tank. Dlho ocakavany comeback stylovo nadvazuje na predchodcu Enemy Of The Enemy. Znamena to teda, ze ADF len recykluju postupy z tohto prelomoveho albumu a neponukaju ziaden progres ? Prave naopak. Uz prvy singel daval tusit, ze ADF vyrazne zrychlili, a preorientovali sa na elektronickejsiu podobu trackov. Pri prvom vypocuti bolo zrejme, ze Tank tieto predpoklady naplnil. Samozrejme, netreba vsetky skladby zovseobecnovat, kazdy z trackov je cimsi jedinecny, originalny.
Album neprodukoval Adrian Sherwood, ale Chandrasonic a Sun - Jay. Mixaze sa ujal Adam Waren, znamy so spoluprace s Leftfield. Bohuzial, uz sa nikdy nedozvieme, ci by sa Leftfield v dvadsiatom prvom storoci zvukovo uberali smerom, ktory nastolil Tank. Album obsahuje 11 trackov. U ADF je zvykom, ze az po niekolkom pocuti je mozne odhalit zvuky, alebo pasaze, ktore pred tym zostali nepostrehnute. Dvojnasobne sa to da tvrdit o textoch. Tank, to su politicke vypovede davkovane rovnakou rychlostou, ako pulzujuce drum´n ´bassove beaty. Uz samotne nazvy skladieb v sebe skryvaju politicke odkazy (Take Back The Power, Powerlines, Oil). Spex davkuje tieto texty v neuveritelnych rotaciach, hlavnymi temami su Irak a zahranicna politika USA.
Aky je teda novy zvuk ADF ? Tank v sebe kombinuje na rozdiel od svojich predchodcov, dub s drum´n´bassom. Najvyraznejsie sa to ukazuje v zaverecnej Melody Seven, alebo v titulnej skladbe Tank. Za skutocne inovativny povazujem track s nazvom Oil. Skladba sa zacina v pomalom reggae rytme, ked sa nahle v typickom ADF style zmiesa s tvrdymi jungleovymi spodkami. Silne progresivne postupy su citelne aj vo vynikajucich trackoch Tommorow Begins Today a Powerlines. Hope je akousi alternativnou elektronickou militaristickou hymnou a skvele by sa hodila na uvod koncertov. Klasickymi ADF sound skladbami su Round Up a Who Runs This Place. Posledna menovana by mohla byt doplnkom k albumu Enemy Of The Enemy.
Nemoze byt vsetko ruzove. Tank ma par nedostatkov, s ktorymi vsak nemusite suhlasit. Najviac uputa mensie vyuzivanie ethno-prvkov, ako na predoslych albumov. Opat sa objavuju panjabi bubny, Cyber sem tam udrie do dholu, ozve sa aj tambura, ale pripada mi to, akoby boli tieto prvky dodane do skladieb az dodatocne v zmysle - sme aj ethno skupina, tak tam tie ethno zvuky musime nejako dat. Mozno sa mylim, ale mam pocit, ze ADF sa tento krat sustredili viac na elektronicke podklady, ako na zive nastroje. To iste plati aj o experimentalnych rifoch Chandrasonica. Opat pocut zdrvujuce sola, pri ktorych sa vam otvaraju usta, ale nie v ocakavanej intenzite. Najviac mi chybaju sest - sedem minutove tracky s neuveritelnymi dynamicky vygradovanymi zavermi. Nuz, co by mi u inych skupin uplne stacilo a bol by som nadseny, u ADF kritizujem. Ich chyba, nemaju byt tak kvalitnou skupinou, potom by som menej ocakaval.
Spocitane, vynasobene, vydelene, ADF sa opat raz posunuli dalej. Ten skok nie je taky vyrazny, ako medzi albumami Comunity Music a Enemy Of The Enemy, ale opat potvrdzuju svoju poziciu nenahraditeµnych inovatorov a hudobnemu svetu ponukaju dalsi vynikajuci a progresivny album, ze len malokto im moze konkurovat. Aj keď sa mi nesplnil sen a Deedar Zaman sa neobjavil ani len na minutku v ziadnom tracku (viem mam problem s utkvelymi predstavami), Tank nie je ziadnym sklamanim, naopak, je dalsim potvrdenim kvality znacky ADF a vynikajucim obrazom reality vo svete, kde zajtrajsok zacina dneskom.

Acid3P